Blíži sa nám november, hoci práve nedávno sme si ešte užívali plnými dúškami slnečného lúče babieho leta, ktorého sme sa nevedeli po daždivých dňoch dočkať. Mesiac november prináša so sebou zvláštnu atmosféru najmä z toho dôvodu, že je časom, kedy si viacerí z nás viac ako po iný čas pripomínajú našich drahých zosnulých. Cintoríny inokedy také smutné a pusté žiaria v novembri množstvom svetla, ktoré bliká v tme a poletuje sem a tam ako maják nádeje. Niekedy sme aj my ako takí moreplavci hľadajúci oporu a pevnú pôdu pod nohami a s dôverou upierame zrak do tmy, kde tušíme existenciu majáka – svetla, ktoré znamená záchranu. A možno keby nebolo našich zosnulých, už by nás to v dnešnom rýchlom svete neťahalo na cintorín, do ticha a modlitby, do spomienok. Dušičky, ako týmto sviatkom ľudovo hovoríme, sú paradoxne akoby sviatkom rodiny, kedy sa všetci stretávajú pri hroboch svojich najbližších a spolu sa modlia. Aj takýmto, možno trochu zvláštnym spôsobom sa o nás naši starí, prastarí rodičia či blízki starajú, hoci už dávno nie sú medzi nami. Tieto dni akoby nás všetkých spájali, zjednocovali. Vraciame sa domov bez ohľadu na to kto sme, kde žijeme, čo robíme. Vraciame sa všetci kvôli jednej spoločnej veci a nie je to nádherná vôňa jesenného lístia. Prichádzame, aby sme sa modlili a aby sme mohli zapáliť sviečku na hroboch svojich blízkych.
Dožičme si trochu tej zvláštnej atmosféry v tieni stromov a plápolajúcich plamienkov v kruhu svojich najbližších alebo v samote. Zapáľme plamienok a venujme sa modlitbe, veď nevieme pre koho sa môže stať odlesk jej svetla majákom nádeje. Možno to bude niekto z nášho okolia, možno ja, alebo práve vy.
