Kríž, na ktorom Ježiš zomrel, bol zo začiatku iba hmotným nástrojom jeho popravy. Avšak už v apoštolských časoch sa stal symbolom jeho obetnej smrti, pojmom pre samého Krista a vôbec pre kresťanskú vieru. Už nie je znakom potupnej smrti, ale úctyhodným prameňom nového života.
Prvé stopy sviatku uctievania kríža vedú do prvej polovice 4. storočia. Podľa „Kroniky z Alexandrie“ mala cisárovná Helena 14. septembra 320 nájsť Kríž Pána. O tom sa zachovala prekrásna legenda: Keď na svojich cestách cisárovná Helena prišla do Jeruzalema, pozvala si sebe predstavených židovskej obce. Tí sa hrozne zľakli, keď sa dozvedeli, že cisárovná chce vedieť, kde je ukrytý kríž, na ktorom zomrel Ježiš. Iba jeden poznal to miesto, menoval sa Judáš, ale nechcel prezradiť tajomstvo, lebo jeho starý otec mu povedal, že keď raz budú hľadať kríž, židovská ríša zanikne a potom budú vládnuť tí, ktorí sa klaňajú Ukrižovanému. Judáš sa vyhováral cisárovnej, že sa nemôže rozpamätať na to miesto, veď od tej udalosti uplynulo už dvesto rokov.
Cisárovná pohrozila Judášovi, že ho bude mučiť hladom a smädom, až kým jej to neprezradí. Aj tak urobila. Viac dní ležal vo vyschnutej studni a trpel hladom i smädom, až napokon požiadal, aby ho vytiahli, že všetko prezradí a tak sa aj stalo. Na mieste, kde cisárovnú zaviedli, našli tri kríže. Ale ktorý je pravý? Tu niesli mŕtveho mladíka okolo. Museli zastať a priložili na jeho mŕtve telo postupne tri kríže a tretí kríž mŕtveho vzkriesil. Hľa, pravý kríž Kristov. Judáš vtedy uveril Kristovi, dal sa pokrstiť a prijal meno Qiriacus. Neskoršie sa stal biskupom v Jeruzaleme. Helena priniesla kríž svojmu synovi Konštantínovi do Konštantinopolu (Carihradu). Neskoršie Helena rozobrala kríž na tri diely a každý diel dala jednému z troch synov Konštantína.
Nuž toľko legenda. My budeme pokračovať v histórii. Na Golgote v Jeruzaleme 13. septembra roku 335 bola posviacka chrámu Vzkriesenia a mučeníkov (ktorý nazývajú aj chrámom svätého Kríža). Nasledujúci deň ukázali veriacemu ľudu nájdený svätý Kríž, aby mu veriaci vzdali úctu. Táto udalosť bola potom podkladom pre sviatok, ktorého slávenie sa dá dokázať pre Konštantinopol už v 5. storočí a pre Rím na konci 7. storočia. 14. septembra vo veľkých chrámoch, ktoré mali relikviu svätého Kríža ju ukazovali veriacim, aby svätej relikvii vzdali úctu. Tento akt nazývali „exaltatio“ - povýšenie Kríža a tak vzniklo aj pomenovanie sviatku.
A tak sme dospeli ku koncu našej úvahy o slávnosti Povýšenia svätého kríža. Kiež by nás tieto úžasné poznatky o osudoch Kríža, na ktorom nás Ježiš Kristus spasil a vykúpil, viedli k jeho úcte aj v našom živote. Oslavujme ho aktom pokánia pri svätej spovedi, aktom Eucharistie, keď trpiaceho a víťazného Krista prijímame do svojho srdca a aj skutkami lásky pre svojich blížnych.
